" Pratele,kdyby nekdo vlastnil Rhodesia - Bulawayo rok 1977 z posty 777, datum7.7.77, tak jsem okamzite ochoten vymenit ji za Svycarsko posta 888,poslanou 8.8.88 kterou vlastnim v dokonalem stavu".
Sorry, toBulawayo nemám, ale presne viem, čo som robil 7. 7. 1977, keďbol Bulawayo opečiatkovaný na pošte číslo 777...
Vdetektívkach to býva taká obligátnaotázka pre podozrivého: Čo ste robili vtedy a vtedy?
Tak teda, keby sa ma opýtali, 7. júla 1977 som saráno zobudil vo Wittenbergu, kde som bol v rámci školyna družobnej návšteve v miestnej Grundschule... Raňajkovalisme chutné malé rožky s maslom, a zeleninou, k tomu káva vopred pripravená a nalievaná zkonvice. Iba kolegyňa Marika pri každej príležitostizdôrazňovala, že ona len „ohne butter“... Štíhlalínia si to žiadala.
Potom sme navštíviliRathaus, kde našu delegáciu prijal Herr (alebo Genosse?)Burgermeister, všetko klapalo ako na dráte, na minútupresne podľa plánu. Obedovali sme u „svojich“ rodín,naša dcéra mala kamarátku Sabinu, ale obedovali sme v rodine u Gerrit. Obed bol na našupočesť „český“, teda vepřo, knedlo, zelo, zvládlisme to.
Po obede prišla staršiadcéra domácich, povedala nám pár vrelýchnemeckých slov a vzápätí zahrala na gitarea zaspievala jednu nemeckú a jednu českú pieseň... Bolo to celkom sympatické, po umeleckom výkonesa jednoducho poklonila a nechala spoločnosť starších pri sieste skávičkou.
Odpoludnie sme venovaliprehliadke mesta a tešili sme sa na večernú oslavu, ktorása pripravovala v átriu školy. Bolo to miléstretnutie, všetko pripravovali žiaci školy, s výnimkouzásobenia alkoholom a toho bolo do plno pita... Hudba bolareprodukovaná z magnetofónu...
Pre mladších treba poznamenať, že magnetofón, to je také predpotopnézariadenie na zaznamenávanie a reprodukciu zvuku, hudby, ako dnes„prehrávače MP3“ trochu väčších rozmerov,kde je zvuk zaznamenaný na zmagnetovanom povrchu pásky.Nie, už nebolo treba točiť kľukou, poháňala to elektrina.Tomu s kľukou sa hovorilo gramofón a bolo to o jednugeneráciu staršie...
Sme v inom storočí...dokonca v inom tisícročí a niektorí tvrdia, žesa blížime k vrcholu civilizácie a k pádu dokonca sveta. Vraj to povedal Dr. Jonáš pre týždenníkŽivot. Ale zatiaľ nič také nebolo v telke, ani v predpovedipočasia, tak môžeme byť pokojní, oni nám tovčas oznámia, aby sme si mohli zbaliť kufre...
Možno práve vtedy,keď sa ozvali prvé tóny našej súkromnejdiskotéky v átriu Grundschule, možno právevtedy niekde v Rhodézii-Bulawayo na pošte číslo 777 poštový úradníkbuchol pečiatku na známku prilepenú na obálkebudúceho vzácneho listu.
Možno práve vtedy somsa pozrel na svoje náramkové hodinky značky PRIM, smechanickou dátumovkou a skonštatoval som pred celouspoločnosťou, že dnes je vzácny deň - siedmeho siedmy,sedemdesiat sedem..... Zožal som zaslúženýúspech.
Moje „primky“boli naozaj veľkým modernizačným počinomčeskoslovenského hodinárskeho priemyslu. Boli to prvéhodinky na našom trhu, čo ukazovali dátum. Kúpil som si ich akoprvú investíciu z vlastných ťažko zarobenýchpeňazí... Stáli 350 Kčs a šetril som si na ne polroka. O ďalšie tri mesiace som našetril 170 Kčs na svoju prvú (aj poslednú) gitaru...
Večer s hudbou a pitím sučiteľským zborom sa pretiahol až do polnoci. Spať sa námešte nechcelo, tak sme sa vybrali na prechádzku nočnýmmestom a ak sa nemýlim, niekde na brehu rieky sme si ajzaspievali (aká to opovážlivosť v NDR!). Určite však viem, to si pamätám presne, žesom sa tam, v noci na brehu rieky postavil na hlavu. Len tak, na dve minúty ticha... mal somto natrénované (som baran :)...
Neviem však, či tosem ešte patrí, lebo to už bolo po polnoci, teda už bolobyčajný deň 8. 7. 1977.
