Slovenské hrady volajú po záchrane. Lietavský hrad je jeden z tých, čo sú na tom dosť zle a volajú o pomoc, o zachovanie.
Na Šášovskom hrade sme pozorovali stopy činnosti združenia
na jeho záchranu. Podobne to bolo aj na Oponickom hrade. Zo stránky o hrade Lietava sme sa dozvedeli aj o združení na
záchranu Lietavského hradu. Nedávno sme sa presvedčili o ich činnosti aj na vlastné oči. Počas krátkej dovolenky sme sa ubytovali na
hornom konci Lietavy, odkiaľ sa nám hrad skrýval za stromami.
Na Lietave sme boli prvýkrát pred 25-timi rokmi. Vtedy sme ystupovali na hrad od Majera.
Samozrejme nešli sme rovno hore pod hrad, ale po značkovanom
chodníku. V spomienkach mi ostala veľkosť hradu. Bohužiaľ, žiadne
fotografie z tých čias sa u mňa nezachovali. Aj to bol dôvod ísť sa
na hrad po rokoch a znovu si ho pozrieť a porovnať.
Výstup sme nezopakovali od Majera, ale v strede dediny
sme odbočili na lesnú cestu. Bolo to celkom príjemné zväčša lesom až do
sedla, ku krížu.
Ďalej až na hrad po modrej značke. Jediným spestrením výstupu boli stopy na ceste, ktoré by mohli byť aj medvedie, ale zrejme neboli čerstvé a možno ani medvedie...
Pri kríži sme stretli prvého turistu z opačnej strany
a po hrebeni cestou na hrad ďalších. Situáciu hradu nebudem opisovať, lebo
to už urobil Lukáš Zorád vo svojom článku Nevšedné zážitkovanie na Lietavskom hrade a Peter Martinisko v článku Hrad Lietava. O stave hradu svedčí aj nápis
pri vstupe, upozorňujúci návštevníkov, že do areálu vstupujú na vlastné
nebezpečenstvo.
Na hrade sme stretli členov združenia na záchranu
Lietavského hradu pri usilovnom snažení urobiť prvé reálne kroky na záchranu
ruín. Symbolicky sme zamávali krompáčom na záchranu hradu a kúpili sme si
knihu o hrade Lietava.
Ešte pred vstupom na hrad upútajú pozornosť mohutné hradné
múry, akoby vyrastali zo skaly.
Vstupnú bránu aj ostatné múry hradu pomaly pohlcuje zelená
prírodná zmes, od tráv až po stromy.
Múry sa znižujú vplyvom poveternosti a vegetácie zhora,
ale aj zákerne – vypadávaním skál zdola a tiež sa pomaly opticky strácajú
v zelenej hmote.
Tento záber mi pripomenul egyptské pyramídy, ktoré tiež
časom stratili svoj krajší obklad. Ich statika je však neporovnateľne lepšia
vďaka tvaru.
Stromy sa dlho na múroch neudržia a časom ich vietor
skloní k zemi a spolu s koreňmi strhnú na zem aj dávku
muriva.
Niektoré časti hradu si na prvý pohľad zachovávajú svoju
niekdajšiu krásu a človek si vie predstaviť, po zabezpečení statiky a
úprave nádvorí aj príjemne strávený deň na takomto mieste.
Nádvorie pod horným hradom možno ešte v budúcnosti
ožije návštevníkmi a rytierskymi súbojmi. Záchranári zo Združenia sa tu
chcú usadiť na dlhšie a hrad zachovať v dnešnej podobe zaistením statiky a zakonzervovaním.
Návštevníci sa zatiaľ môžu potešiť do neba sa týčiacimi
hradnými múrmi na pamiatku dávnych čias,
priehľadmi cez otvory, aké nepoznali ani hradní páni,
alebo výhľadmi do blízkeho i vzdialeného okolia.
Z hradu sa nám nechcelo odchádzať, ale hradní páni ešte
neponúkajú ubytovanie (len pre nadmieru odvážnych mladých ľudí), tak sme zišli
z hradu miestami trochu strmším chodníkom na Majer a cestou sme plánovali
ďalší výlet do Súľovských skál.
