Rád striedam spisovateľov, aj žánre literatúry. Nevadí mi ani poézia, keď mám poetickú náladu. Nemám rád filmy natočené "podľa skutočných udalostí", teda ani životopisné príbehy, zdá sa mi, že fantázia (ak je dobrá) je napínavejšia. Nie je to však pravidlo. V nedávnom období som prečítal niekoľko životopisov v beletristickej, ale aj v básnickej forme a neľutujem. Aj toto Hrčkove "Všetko je raz prvý raz" sa mi pozdáva, lebo tie jeho "prvé" príbehy mi čosi pripomínajú "z mého života". Páči sa mi aj tá idea - písať o "prvých" zážitkoch v živote.
Rudolf Hrčka začínal ako malý chlapec v Petržalke, kde bývali jeho rodičia v "starej" Petržalke a kde si prvýkrát uvedomil, že existuje. Neskôr prišlo mnoho prvých razov pri spoznávaní reality. Bola prvá pochvala, prvá zmrzlina, aj prvá bitka a mnoho iných prvých zážitkov. Všetko raz musí byť prvý raz a tak je to s nami všetkými, ktorí si pamätáme na svoje detstvo, dospievanie a začiatky dospelosti. Písať o tom, čo bolo prvý raz a bolo spomenutia hodné, má v sebe vždy istý moment prekvapenia, jedinečnosti a zvláštnosti.
Spomínam si, ako som bol prvý raz v Bratislave na prázdninách. Býval som u tety v dome, ktorý bol stredom otáčania električiek v Gaštanovom hájiku. Raz ma teta poslala do neďalekej predajne na "Februárke" kúpiť rožky a maslo na raňajky. Pri návrate ma zastavila miestna skupinka "štricákov" (tak ich menuje aj Rudolf Hrčka vo svojich spomienkach) a chceli ma biť, ako cudzí element v ich lokalite. Už ani neviem ako, ale z bitky nič nebolo a rozišli sme sa priateľsky.
Nezabudnuteľná bola prvá večerná prechádzka Bratislavou s bratrancom a jeho priateľkou. Zvláštne je, že si pamätám, na to, ako ma chceli v Bratislave biť aj druhý raz. Bolo to už na strednej škole a tiež som asi bol novým prvkom na nábreží, neďaleko židovskej ulice. Zachránilo ma pekné dievča, ktoré tú situáciu sledovalo z okna. Nikdy viac ma nikto nechcel biť. A možno je to chyba, že občas by som si bol zaslúžil.
Pamätám si aj také prvé razy, keď som jedol čosi nové a nezvyčajne dobré. Už nikdy sa tá chuť nezopakovala, ostala ako nedostižný vzor. Prvú tatársku omáčku som dostal ako prílohu k plátku mäsa v reštaurácii Grand na prvom poschodí Manderláka. Prvý vynikajúci natretý rockford s maslom, chlebom a čajom (za 3,50 Kčs) som jedol v reštaurácii Metropol pred návštevou filmu Kleopatra v kine Dukla (Ymca). Bratislava bola kulisou aj pre moje prvé rande v petržalskom parku Janka Kráľa a neskôr, tuším aj pre posledné bratislavské...
Neskôr to boli, v rámci vojenskej služby, prvé nezabudnuteľné Rysy, prvý Baranec, prvá lyžiarska expedícia na Vianoce 1962 na Žiarsku chatu. Samozrejmosťou boli prázdninové "odborné" a akože povinné brigády. Brigádoval som v Ponitrianskych tehelniach ako zvárač a v ďalšom roku v Kožiarskych závodoch Liptovský Mikuláš, ako frézar. Tam som si prvý raz vďaka vlastnej nepozornosti "odfrézoval" kus nechta na ukazováku pravej ruky.
Na inej brigáde v L. Mikuláši som robil závozníka pri rozvoze mlieka na okolí. Zaujímavosťou bolo, že som musel vyhadzovať 25 litrové kanvy s mliekom na korbu nákladného auta. Na každom družstve ich bolo najmenej desať. Sám som vtedy vážil 65 kg... Po "zaškolení" šoférom auta som to niekoľko dní zvládal a vydržal. Našťastie sme mohli vypiť mlieka do sýtosti. Stačilo vytiahnuť fľašu z prepravky. Dodatočne musím poďakovať kuchárkam zo Sládkovičova, ktoré varili pre pionierov v Žiarskej doline. Keď uvideli moju telesnú konštrukciu, darovali mi celý, ešte horúci kusisko makovníka.
Bolo by ešte na čo spomínať, ale predsa len Hrčkov štýl je oveľa pútavejší. Radšej si ešte do Vianoc zaobstarajte jeho knihu "Všetko je raz prvý raz". Hlavne by tak mali urobiť všetci stáli aj dočasní Bratislavčania. Zaručujem dobrú zábavu a spomienkovú nostalgiu. A aby som nezabudol, v knihe je aj množstvo dobových čierno-bielych fotografií.
. . .
Rudolf Hrčka, Všetko je raz prvý raz ... aj v Bratislave, Slovenský spisovateľ, a.s. Bratislava, 2017
