Bolo nás jedenásť

Autor: Jozef Javurek | 1.8.2020 o 14:29 | Karma článku: 5,78 | Prečítané:  736x

Nie je to podľa pesničky Milana Lasicu, je to skôr o Jánošíkovi, Vrátnej doline, Terchovej a o Chlebe.

Len čo sa naše pomery trochu vrátili do normálu, rozhodli sme sa stráviť pár dní na spoločnom horskom výlete. Terchová s Vrátnou dolinou sú ako stvorené na takéto rodinné výlety. Náš vekový priemer je ťažké vypočítať, sme od menej ako rok až do 77 rokov, tak voľba "lanovkového" výletu bola viac ako vhodná. Naviac, vo Vrátnej doline je nová kabínová lanovka, ktorú sme doteraz ešte nevyskúšali. 

Pre takýto veľký a rôznorodý rodinný kolektív sa najlepšie hodí ubytovanie na chate. Vybrali sme si zo širokej ponuky chatu Ella za riečkou Varínkou v obci Belá... Je načase komentovať fotografie nazbierané počas dvoch dní v tomto krásnom prírodnom prostredí. Najprv niečo z chaty, potom z Vrátnej. 

Nad riečkou Varínka sú dva mosty. Nebolo nám jasné, ktorý je ten pravý a ktorý ľavý, alebo či máme použiť brod. 

Predvolebný relikt na ceste neďaleko brodu nám prikazuje rozhodnúť sa, tak sme sa rozhodli a riečku sme úspešne prekonali.

 Takýto sme mali výhľad z terasy chaty.

 Naše najmenšie drobce sú vo forme, pripravené na horskú turistiku.

 Z Terchovej sme videli málo, ale toto sympatické mestečko ani nebolo našim turistickým cieľom.

 Jánošíka sme nemohli len tak naľahko obísť.

 Prišli sme včas, na parkovisku ešte bolo miesto a ani pri lanovke nebol nával. Pôvodne sme mali v pláne prejsť od hornej stanice lanovky na Chleb a ďalej na Poludňový Grúň, odtiaľ cez chatu pod Grúňom späť do Vrátnej. Počasie bolo vynikajúce, len po zrelej úvahe a časových limitoch sme sa vrátili do pohodlia kabínkovej lanovky.

 Do lanovky sa stále nastupuje patrične "zamaskovane"...

 Naše najmenšie dvojičky v rodičovkých batohoch sa nevedeli dočkať čerstvého vetríka v Snílovskom sedle medzi Chlebom a Fatranským Kriváňom.

 Lanovka (a horská turistika) patrí odteraz medzi detské radosti.

 Pod Chlebom sme sa nebáli medveďov, bolo nás tam toľko, že by sme ich odohnali čapicami.

 Toto je jeden z dôvodov, prečo sem chodíme. V pozadí Malý Rozsutec, vpravo Veľký.

 Pravdu povediac, vietor nám pofukoval, ale v kosodrevine bolo príjemne.

 Odbočka na chatu pod Chlebom, kto si dá tú námahu, prečíta informáciu...  Počasie je ideálne na turistiku aj na fotografovanie.

 Kto nefotí, nie je kamarát. Veľký Rozsutec a Stoh. Pri Veľkom Rozsutci si môžeme urobiť čiarku, ale na Stoh sa nám nikdy nechcelo.

 Kto nefotí...

 Vrcholová stanica lanovky spoza kosodreviny.

Parádny klobúčik s pozadím údolia Turca.

 Záverečná fáza výstupu na Chleb, začína sa finiš.

 Postreh z hôr: Keby nebolo turistov, tie hory a lesy by boli tak fádne zelené... (smajlík)

 Toto je chodník "vrcholovky", ktorú sme chceli zdolať... Jednoduché. Tam vpravo na pozadí je Poludňový Grúň. Odtiaľ mal byť strmý zostup na chatu pod Grúňom a ďalej s možnosťou sedačkovej lanovky dolu, tá však nepremávala.

 Zdá sa, že vrchol Chlebu je "obsadený". Čakáme na našu príležitosť.

 Podarilo sa. Časť našej výpravy (tri generácie) okolo vrcholového stĺpa.

Štvrtá generácia. Nemám to vo zvyku, ale teraz som neodolal a podržal som na chvíľu vrcholovú rúru Chlebu. "Bol som tu" už nepíšem...

Boli to tri nádherné dni, správne okorenené pravnučkou Dianou, pravnukom Ivankom a hlavne dvomi zlatými dvojičkami Tamarkou a Saškou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?