Dostal som list od spolužiaka

Vopred sa Rasťovi ospravedlňujem, že nebudem citovať text doslovne, jednak bol v Češtine a tiež by som chcel niektoré pasáže doplniť svojim komentárom. O čo ide, v čom je kus pravdy?

List je koncipovaný ako gratulácia všetkým, 20 až 70 ročným, ktorí by podľa dnešných názorov ako deti vlastne ani nemali prežiť... a prežili.

- Naše postieľky boli maľované farbou s obsahom olova. Nemali sme žiadne, pre deti bezpečné, fľaštičky na medicínu. Žiadne poistky na dvere, okná, a keď sme sa vozili na kolobežkách, bicykloch, nemali sme helmy.    

Ja by som za seba dodal – ak som sa chcel voziť na svojom bicykli, musel som si ho poskladať zo starých súčiastok. Naučiť sa to zmontovať. Detské bicykle neboli, tak sme začínali na „pánskom“ bicykli jazdou „pod rúrou“, lebo cez rúru by sme ešte nedosiahli na pedále. A učili sme sa na vlastných pádoch. Naozaj, ani brzdy neboli dokonalé ako dnes, niekoľkokrát som skončil s odretými kolenami v tom lepšom prípade.

- Pili sme obyčajnú vodu z hadice, nie z fliaš. Jedli sme chlieb, maslo, pili sme limonády s cukrom a neboli sme obézni, pretože sme stále lietali niekde vonku. Viacerí sme pili z jednej fľaše a všetci sme to v zdraví prežili.

Pili sme vodu zo studní a pili sme aj kozie mlieko. Ako malý, som ho nemal rád, ale mali sme kozu, tak som musel. A museli ma vždy oklamať. Dal som sa, ak mi povedali, že je to kravské, alebo mi urobili kávičku... Potom mi už nevadilo ani kozie mlieko, lebo do kávy sa dával cukor. Cukríky sme mali len raz za mesiac. Jeden balíček.

 - Hodiny sme sa trápili, aby sme z nepotrebných vecí postavili vozíky, na ktorých sme jazdili z kopca, len aby sme prišli na to, že sme zabudli na brzdu. Až po nárazoch sme je domontovali.

Chcel som hrať futbal? Musel som si ušiť originálnu futbalovú loptu z kože. Otec mi dal materiál, mustru a náradie a šilo sa. Lyže som si kúpil z čerešňového dreva (za 10 korún), priväzovali sa na topánky pomocou špagátov a drievka. Ale boli dni, že som sa spúšťal z kopca u susedov celý deň. Len pre mastný chlieb som občas zabehol domov.

  - Cez prázdniny sme skoro ráno z domu vypadli a vracali sme sa domov až po zotmení. Rodičia si užili pekné nerváky, ale mobilné telefóny neexistovali, takže nebolo kam volať.

Prázdninové zážitky patrili k tým extra. To sme žili svojim skutočným detským životom. Veď čo je lepšie, ako prežiť celé prázdniny v jedných trenírkach (červených), chodiť naboso v suchu i v daždi... Keď sa vám bahno tlačí pomedzi prsty na nohách, to je tá správna masáž. A potom behať boso po strniskách – to už bolo treba vedieť ako na to.

  - Nemali sme žiadne Playstation, ani televízne hry, ani 99 TV kanálov, žiaden surround, PC a internet. Mali sme kamarátov, boli sme vonku a vyhľadali sme sa. Spadli sme zo stromu, porezali sme sa, zlomili si ruku, vyrazili zuby, ale nikto kvôli tomu nebol žalovaný.

Áno, mali sme kamarátov, ale i nepriateľov do bitiek. Mali sme praky, kopali sme si bunkre, viedli sme vojny. Všetko sme stíhali cez prázdniny, ale aj mimo nich. Mne sa našťastie zlomeniny a vybité zuby neušli. Ale modrín bolo dosť.

  - Boli to úrazy, ale nikto neniesol vinu, len my! Bili sme sa, mali sme modriny, ale naučili sme sa zaťať zuby a vydržať. Našli sme si hry s tenisovými loptičkami, s palicami a jedli sme šťaveľ. Posledných 50 rokov explodovali rôzne nové nápady, pravidlá, zákazy. My sme mali voľnosť i zodpovednosť – naučili sme sa chovať a poradiť si...

A záver:

- Pošli tento list každému, kto zažil to veľké šťastie a žil ako dieťa... I ty si jeden z nich.

Môj záver:

Nechcel som obťažovať spamom z mailu, ani predlžovať jeho reťaz, len mi to pripomenulo tie detské roky, voľnosť, radosť a to, čomu sa hovorí šťastné detstvo napriek ťažkým životným podmienkam.

Tvrdšie podmienky nás možno dobre pripravili na život. Neboli sme chovaní v bavlnke, v sterilnom prostredí. Prekonali sme detské choroby a možno práve tým sme lepšie pripravili svoj imunitný systém do života.

Nemyslím si, že tak, ako sme my vyrastali, že to je jedine správne, dokonca som ochotný uveriť, že každé detstvo je svojim spôsobom šťastné.

Viem, že naše deti mali iné detstvo, ale verím, že tiež raz budú spomínať na to svoje ako na stratený raj.